Súdy – kameň úrazu a jablko sváru

Ak na Slovensku sa chcete zbaviť veriteľa, ktorý Vás stále otravuje, že chce splatiť svoje pohľadávky a máva Vám pred nosom nezaplatenou faktúrou a dodacím listom, zbaviť sa ho je jednoduchšie, ako by sa Vám prisnilo. Poviete mu, priateľu, čo sa my dvaja budeme hádať, že som Ti nezaplatil, nechajme rozhodnúť spravodlivý a nestranný súd. Daj to na súd. A súd predsa rozhodne... tak do 4 až 7 rokov od podania návrhu. A je to vybavené.

Foto: Najvyšší súd Slovenskej republiky Zdroj: internet

záložné právo, jednoducho bez súdneho rozhodnutia nemôžete nič.

Tento všeobecne známy chronický a dlhodobo zahltený stav súdnictva zapríčiňuje neplatenie faktúr, nedodržiavanie dohôd a zmlúv, a to preto, že dlžník si je vedomý toho, že veriteľ sa v reálnom čase súdneho rozhodnutia nedomôže. Navyše veriteľa, ktorý sa ide súdiť, to bude stáť aj peknú kopu peňazí na právnika a sudcu. S tým sudcom, prepáčte, som iba žartoval.

Nevymožiteľnosť práva na Slovensku sa roky kritizuje - a roky nerieši. Do protirečenia sa dostávajú dve úvahy. Jedna o slobodnom a nezávislom rozhodovaní sudcu, ktorý nemôže rozhodovať v časovom strese, často o veľmi zložitých obchodných sporoch, kde treba komplikované a náročné dokazovanie. Na naštudovanie niekoľkostostranových spisov, ak nie väčších, súd potrebuje dostatok času, aby rozhodol správne a spravodlivo. Určením lehoty sudcovi na rozhodnutie, by sa obmedzila jeho nezávislosť, lebo by závisel od času, a to nemôže údajne byť.

Protichodná úvaha vedie k tomu, že ak v trhovom mechanizme vymožiteľnosť práva a rýchlejšie súdy naozaj potrebujeme, mal by sa zvýšiť počet súdov a sudcov tak, že by sa určila sudcovi lehota na rozhodnutie, napr. do 3 mesiacov od podania návrhu, zrýchlilo by sa súdne konanie a vymožiteľnosť práva by sa stala reálnou v rozumnom čase. Objektivitu rozhodovania musia zabezpečiť sudcovia svojou kvalifikáciou, odbornosťou, rozšírením svojich radov a skúsenosťami. Prípadné pochybenia by naprával odvolací súd, ale v rovnakej lehote.

Pokiaľ by podnikateľ vedel, že do šesť mesiacov od podania návrhu, žaloby súd rozhodne a on si bude môcť v exekúcii vymôcť peniaze za dodaný a nezaplatený tovar, domnievam sa, že platobná disciplína by sa určite zlepšila. Za 6 mesiacov sa zvyčajne dlžník nestihne zbaviť všetkého majetku a firmy, ako sa to stáva, keď vie, že má na to 4 až 7 rokov a nemusí ani sa tak namáhať, často ho trh zlikviduje sám.

Veriteľ má teda dnes na Slovensku rozsudok, často nevymožiteľný a pre peňaženku podnikateľa vlastne zbytočný. Veľa súdnych sporov viažúcich kapacitu súdov, sú pre malé pohľadávky, nízke sumy. Tieto spory sa však vedú v mnohých prípadoch s tvrdošijnosťou baranov a končia až na Najvyššom súde. Náklady spojené so súdnym procesom mnohokrát prevyšujú samotnú pohľadávku. A sudcovia súdia a advokáti si tiež účtujú úkony na zastupovanie... „Spravodlivosť musí byť a nikomu nemôže byť upierané právo na súdnu ochranu.“

To všetko je formálne v poriadku, reálne nie. Na zdĺhavosť súdnych konaní dopláca aj veriteľ aj dlžník, profitujú akurát právnici. Keď sa kríza rozrastie, spôsobí liknavosť súdov množstvo bankrotov a s nimi súvisiacich tragédií aj celospoločenských problémov, ktoré by vo fungujúcom systéme s vymožiteľnosťou pohľadávok nemuseli nastať. Ak by to záležalo na mne, zaviedol by som do nášho systému malé súdy.

Tieto by mali v kompetencii rozhodovať o malých pohľadávkach. Rozhodoval by len jeden sudca, a to hneď povinne na prvom pojednávaní, ktoré by sa končilo rozsudkom. Za malé pohľadávky považujem sumy do 5000 EUR. Platila by zásada, že pojednávanie musí skončiť do 3 mesiacov od podania. Ak niektorá zo strán, žalobca, či žalovaný, na pojednávanie nepríde, automaticky by spor prehrali. Majú možnosť sa nechať zastúpiť právnikmi a títo môžu predvádzať svoje schopnosti a presvedčovanie o svojej pravde priamo pred sudcom a iba raz.

Rozsudok by bol vykonateľný ihneď po vyhlásení a doručoval by sa priamo na mieste. Odvolanie by bolo možné podať, ale muselo by sa zaň vysoko platiť. Ak by bolo úspešné, prehrávajúci by ho musel zaplatiť, ak by bolo neúspešné, tak prišiel podávateľ odvolania o peniaze. Takouto, možno pre niekoho naivnou úpravou výkonu súdnej moci, by sa predišlo situáciám, že ten, kto účelovo podá žalobu, sa potom ako žalobca päťkrát nedostaví, len aby predlžoval súdny spor.

Ak by žalovaný odporoval žalobcovi a nechcel mu zaplatiť bez súdu, má povinnosť svoje dôvody súdu predložiť a to ihneď na prvom pojednávaní. Rovnako by bolo vylúčené, že by sa päťkrát nedostavil. Otázka svedkov a dôkazov by mohla byť riešená tak, že každá strana je povinná všetkých svedkov zabezpečiť na pojednávanie, ako aj všetky dôkazy. Predpokladám, že po uvedení malých súdov do praxe by na obchodných súdoch bolo skutočne rušno a život by sa vrátil do súdnych lavíc, v ktorých sa dnes reálny hospodársky život prevažne umŕtvuje.

Prax je taká, že keď sa, čakajúc na pojednávanie, prechádzam po Krajskom súde v Bratislave a na výveskách sledujem, aké pojednávania prebiehajú, vždy ma upúta až zarazí ich počet na pojednávací deň. Súd si necháva tak jednu hodinku, niekedy len pol hodinku na jedno pojednávanie. Za tento čas zvyčajne len stihne súd rozhodnúť o tom, že pojednávanie sa opäť odročuje na neurčito.

Pokladám teda za neschopnosť slovenskej politiky, že ponecháva v praxi veľmi nahnité jablko sváru, nevymožiteľnosť práva a donekonečna sa ťahajúce súdy, mimoriadne dôležité pre každého podnikateľa, vstupujúceho do záväzkových vzťahov.

Podnikateľ by mal predsa súdom dôverovať a hľadať v nich oporu, ak čestne podniká, aby za svoje dodané služby a tovary mohol vymôcť peniaze. Ak sa tento proces neprimerane oneskorí, peniaze zvyčajne už neprídu a zdĺhavosť súdnych konaní sa stáva jedným z klinčekov do rakvy firmám, ktoré sú v práve aj v pluse, ale pre insolventnosť, resp. nemožnosť domôcť sa svojich pohľadávok sa prepadajú do osídiel bankrotu.

Nemožno uprieť rezortu spravodlivosti dobrú snahu tento stav napraviť, ale aj samotné legislatívne rozhodnutia sú už tradične príliš zdĺhavé a vlečú sa celé roky - rovnako ako súdne pojednávania. Keď už sa aj nejaké rozumné vylepšenia prijmú, zvyčajne už neodrážajú plne potrebu praxe, spôsobujú ďalšie škody a celkovo meškajú za životom. Ako občan by som od politikov očakával, že poznajú a majú prednostne riešiť tento vážny celospoločenský problém, ak im na prekonávaní krízy naozaj záleží.

Z knihy : Chcete prežiť? " Vladimír STRÝČEK a kolektív "