Keynes dospel k záveru, že štát bude preberať čoraz väčšiu zodpovednosť za bezprostredné organizovanie investícií. Kladie hlavný dôraz na využívanie daní a štátnych výdavkov. Ak existuje nezamestnanosť, zamestnanosť sa bude meniť v rovnakom pomere ako množstvo peňazí, ak existuje plná zamestnanosť, ceny sa budú meniť v rovnakom pomere ako množstvo peňazí.
Množstvo peňazí určuje úrokovú mieru, ktorá zasa ovplyvňuje investičnú činnosť, efektívny dopyt a napokon zamestnanosť. Ak je úroková miera nízka, peniaze sa stávajú ľahko dostupnými a investori berú výhodné úvery a investujú. Pri nízkej úrokovej miere sa však neoplatí peniaze vkladať do banky, lebo z úrokov prinášajú minimálny výnos. Podľa Keynesa by mohla nastať aj situácia, že každý by uprednostňoval držbu hotovosti. Centrálna regulácia úrokovej miery je teda vážnym nástrojom trhovej regulácie. Keynesove teórie, odporúčajúce reguláciu úrokovej miery, sa v súčasnosti javia ako prekonané.
Napriek tomu sa vlády krízou postihnutých štátov snažia ísť smerom pripomínajúcim keynesianizmus, ak si osobujú schopnosť ovládať trh a regulovať ho a odvrátiť tak pôsobenie ekonomických zákonov v kapitalistickom systéme. Na Slovensku s príchodom veľkej študentskej novembrovej revolúcie (nie veľkej októbrovej socialistickej revolúcie) pod vedením Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu začala v našich mantinelistických pomeroch nehatene expandovať teória o voľnom trhu ako všetko riešiacom ekonomickom princípe.
Likvidovali sa nedomyslene dokonca aj družstvá, hoci sila spájania zdrojov v úverových družstvách sa osvedčila dávno za kapitalizmu a potichu sa vracia na scénu cez občianske združenia. Mimochodom, družstevná myšlienka na európskom kontinente vznikla ako prvá v Sobotišti a pripisuje sa skvelému mužovi Samuelovi Jurkovičovi (Spolok gazdovský, 9. februára 1845). Do popredia po prevrate vystúpili známi ekonomickí prognostici ako Valtr Komárek či Václav Klaus. Cieľom z Ruska dovezenej a veľmocensky odsúhlasenej perestrojky bolo vybudovať v ruských západných vazalských teritóriách, kam spadalo aj Československo a neskôr vznik noveho Slovensko, kapitalizmus a demokratickú spoločnosť s prosperujúcim voľným trhom.
Tak sa u nás podľa médií buduje „kapitalizmus s ľudskou tvárou“. V ekonomickej vede aj politickej praxi však nastalo podľa môjho názoru neoprávnené a nekvalifikované zaznávanie jedného z najväčších ekonomických vedcov sveta. Prikláňam sa k jeho vysvetleniu krízy. Riskujem, že nateraz možno všetci tí novovzniknutí kapitalisti v našich pomeroch ma poopľúvajú, ale na základe všetkých skúseností v oblasti bankrotovania si myslím, že Karl Heinrich Marx (1818-1893) nebol žiaden hlupáčik. Jeho prínos do teórie ekonomických a politických vied, ako sa ukazuje, zatiaľ prekonaný nijako výrazne nebol.
Spoločne s Friedrichom Engelsom rozpracovali koncepciu materialistického poňatia dejín, teda dejín založených na ekonomických pravidlách. Vo svojich teóriách sa snažil dokázať, že v spoločnosti pôsobí verejný konflikt, ktorý sa dá odstrániť iba nastolením komunistickej spoločnosti, predovšetkým na základe zrušenia súkromného vlastníctva a spoločenských tried.
Jeho vplyv bol obrovský vo vede i politike, jeho myšlienky inšpirovali revolúcie a formovali dejiny. Najdôležitejšími z koncepcií Marxovej vedeckej teórie sú pojmy základne a nadstavby. Nadstavbu, ktorú predstavuje duchovná kultúra, úplne určujú ekonomické faktory. Táto koncepcia sa nazýva materialistický determinizmus a je samotným jadrom Marxovho uvažovania.
Marx bol materialista, pretože celý dejinný pohyb odvodzoval z ekonomických zmien v predstave, že vo vývoji myslenia, vedy, umenia, filozofie a politiky sa dá odhaliť iba zrkadlo ekonomického vývoja. Marx nabáda na aktívnu kolektívnu akciu všetkých robotníkov, organizovaný odpor, revolúciu a nastoleniu komunistickej spoločnosti. Zároveň ale považuje vznik beztriednej spoločnosti za úplne nevyhnutný.
Nie je mi teda jasné, načo treba organizovaná akcia, ktorá môže byť predčasná, keď stačí počkať, kým sa spoločnosť zákonite vyvinie. Pokusy o zavedenie komunizmu do praxe sa v európskych dejinách skončili katastrofálne. Historický boj medzi trhovou ekonomikou a komunizmom kvôli mnohým nesporným výhodám voľného trhu zatiaľ úplne jasne prehral socializmus. Chyba však mohla nastať v tom, že pokus o nastolenie novej formy spoločenského zriadenia, socializmus, zlyhal, lebo stupeň rozvoja ekonomiky tomu ešte nezodpovedal.
A tam, kde pôsobí prebytok peňazí, napr. v Kuvajte, to vyzerá, akoby pre bežného občana socializmus už samočinne zvíťazil. Aj tak sa Marx odmietať nedá. Jeho vrcholnou celoživotnou prácou bolo obrovské dielo Das Kapital, vyše dvetisíc strán. Zistil, že hodnota nie je identická s cenou. Vývoj ceny iba postupne kopíruje vývoj hodnoty. Kým hodnota je nepriamo úmerne určovaná produktivitou, cenu v kapitalizme určuje trh.
Kapitalista chce vyrobiť úžitkovú hodnotu, ktorá má výmennú hodnotu, predmet určený na predaj-tovar a chce vyrobiť tovar, ktorého hodnota je vyššia, ako suma hodnoty tovarov potrebných na jeho výrobu, výrobných prostriedkov a pracovnej sily, na ktoré preddavkoval na trhu pekné peniaze. Teda kapitalista chce vyrobiť tovar, ktorý mu prinesie pri predaji zisk. Chce vyrobiť nielen úžitkovú hodnotu, ale aj tovar, nielen úžitkovú hodnotu, ale aj nadhodnotu. Marxovu nadhodnotu u nás iba povrchne premenovali na pridanú hodnotu.
Skutočná hodnota tovaru, však nie je jeho individuálna, ale spoločenská hodnota, t.j. hodnota sa nemeria pracovným časom, ktorý v jednotlivom prípade tovar výrobcu skutočne stojí, ale pracovným časom spoločensky nutným na jeho výrobu. Marxovo fundamentálne 2500-stranové dielo je v súčasnosti vo väčšine kníhkupectiev západnej Európy vypredané a ekonomickí teoretici predsa len oprašujú zaznávanú teóriu, keďže prax naznačuje, že Marx vedecky odhalil príčiny krízy kapitalistického spôsobu výroby - krízu z nadvýroby. Už teda netreba nikoho presviedčať, že kapitalistický systém nemá krízy.
Minimálne v tomto zistení sa teda s Marxom zhodneme, asi už všetci. A kde sa končí kapitál, začína sa bankrot.