Prirodzeným javom trhovej ekonomiky sú poklesy a nárasty ponuky a dopytu, čím sa vytvára prirodzená regulácia produkcie tovarov a služieb v závislosti od potrieb trhu. Trh však nie je dokonalým samoregulátorom, pretože na ňom pôsobia nedokonalé subjekty, spotrebitelia (v najširšom možnom význame) a podnikatelia, a preto po jeho nasýtení dochádza k situáciám, keď niektorí podnikatelia nie sú schopní prekonať pokles dopytu a s tým spravidla spojený aj spotrebiteľský tlak na znižovanie cien, v dôsledku čoho im hrozí bankrot. Tento stav nie je spravidla pre ekonomiku priaznivý.
V právnom prostredí Slovenskej republiky a Spojených štátov amerických na to slúžia najmä inštitúty konkurzu a reštrukturalizácie. Konkurz v oboch právnych úpravách (spravidla) neumožňuje pokračovanie v prevádzke podniku a (v zásade) znamená koniec existencie bankrotujúceho subjektu. Naproti tomu reštrukturalizácia nevyhnutne predpokladá pokračovanie podnikateľskej činnosti dlžníka, preto by ju bolo možné označiť za win-win riešenie pre veriteľov, ako aj pre dlžníka.
Na Slovensku do 31.12.2005 platil zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov, ktorý bol výrazne inšpirovaný nemeckou právnou reguláciou riešenia úpadku. Tento zákon bol nahradený s účinnosťou od 1. 1. 2006 úplne novou právnou úpravou obsiahnutou v zákone č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorá bola následne viackrát novelizovaná, naposledy zákonom č. 87/2015 Z. z. v dôsledku medializovanej reštrukturalizácie obchodnej spoločnosti VÁHOSTAV – SK, a. s., pre ktorú sa predmetná novela neformálne označuje aj ako „Lex Váhostav“.
V Spojených štátoch amerických dáva priamo ústava do rúk federálneho kongresu právo na úpravu práv a povinností bankrotujúcich subjektov, pričom prvá normatívna úprava bola prijatá už v roku 1801 a aktuálne sa v praxi aplikuje tzv. Bankruptcy Reform Act of 1978, respektíve Title 11 of the United States Code, no aj jednotlivé štáty federácie majú svoje normatívne úpravy, ktoré sú spravidla flexibilnejšie, lacnejšie či efektívnejšie.Slovenská právna úprava reštrukturalizácie dáva dlžníkovi právo požiadať nestranného správcu evidovaného v zozname správcov vedenom Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky o vypracovanie reštrukturalizačného posudku. De iure by teda malo ísť o správcu, ktorý v zákonnom rozsahu nezávisle od dlžníka a odborne, vzhľadom na jeho právne a ekonomické znalosti a skúsenosti, posúdi skutočnosti vzťahujúce sa k podniku dlžníka. Reštrukturalizačný posudok by mal obsahovať predovšetkým faktickú, personálnu, materiálnu, ekonomickú a obchodnú analýzu dlžníka a z nej vychádzajúci tzv. odporúčací výrok, v ktorom správca buď odporučí, alebo neodporučí reštrukturalizáciu dlžníka. Práve správca by mal byť teda (chronologicky) prvým subjektom, ktorý v prípade, ak má ísť o nerealizovateľnú, prípadne fiktívnu reštrukturalizáciu, takúto neodporučí, čím zabráni jej uskutočneniu.
Slovenský zákon poskytuje dlžníkom významnú výhodu spočívajúcu v oprávnení dlžníka zvoliť si osobu správcu, ktorého poverí vypracovaním reštrukturalizačného posudku a ktorému zaplatí odmenu. Takáto právna úprava teda motivuje dlžníka k vyhľadaniu správcu, ktorý odporučí jeho reštrukturalizáciu. Prípadov, keď dlžníkom vybratý správca neodporučil reštrukturalizáciu, je zanedbateľné množstvo ?!.
Predpokladom začatia reštrukturalizačného konania je podanie návrhu na povolenie reštrukturalizácie na súd, ktorý následne v zákonom explicitne stanovených lehotách preskúmava, či dlžník spĺňa formálne a materiálne predpoklady pre povolenie reštrukturalizácie. Napriek zákonom stanoveným požiadavkám je na rozhodujúcom sudcovi, či reštrukturalizačný posudok podrobí hlbšiemu skúmaniu. V praxi je totiž bežné, že posudok pozostáva z niekoľko sto strán a je zmesou právnych a ekonomických skutočností, pričom aj v kontexte značného náporu je pre súd objektívne náročné preskúmať posudok a podaný návrh na povolenie reštrukturalizácie do posledného detailu. Súdy však stále častejšie posudzujú splnenie zákonom taxatívne menovaných náležitostí posudku a predpokladov pre povolenie reštrukturalizácie nielen z formálneho hľadiska, ale sústreďujú sa na matériu posudku, čím zabezpečujú druhý stupeň kontroly a ochrany práv veriteľov pred zneužívaním inštitútu reštrukturalizácie dlžníkmi.
Po povolení reštrukturalizácie dlžníka súdom nasleduje fáza prihlasovania pohľadávok veriteľov u správcu. Ide o relatívne krátke obdobie 30 dní, ktoré začína plynúť od povolenia reštrukturalizácie; toto sa zverejňuje výhradne v Obchodnom vestníku, čo možno opäť hodnotiť ako pro-dlžnícky orientovanú právnu úpravu. Predovšetkým malí veritelia totiž nemusia mať dostatočný časový priestor a kapitál na pravidelnú (dennú) kontrolu Obchodného vestníka a preverovanie insolvenčných konaní ich obchodných partnerov. Neprihlásenie pohľadávky v predpísanej lehote je pritom v prípade úspešnej reštrukturalizácie sankcionované zánikom práva jej vymáhania od dlžníka. Ak sa teda veriteľ nedozvie o povolení reštrukturalizácie, alebo z iného dôvodu oneskorene prihlási alebo neprihlási svoju pohľadávku u dlžníkom zvoleného správcu, nemôže sa proti vôli dlžníka úspešne svojich práv domáhať. Práve táto fáza je často veriteľmi podceňovaná a je nám známe, že aj veľké nadnárodné subjekty si nestihnú (s uvedenými následkami) prihlásiť svoje pohľadávky do reštrukturalizácie.
Prihlásené pohľadávky následne správca dlžníka preskúmava z hľadiska dôvodnosti ich uplatnenia v reštrukturalizácii, ktorého výsledkom je popretie alebo zistenie pohľadávky s vplyvom na ďalšie (najmä hlasovacie) práva veriteľa v reštrukturalizácii. V tejto fáze dochádzalo v minulosti k špekulatívnemu popieraniu pohľadávok, pričom o skutočnosti, že pohľadávka bola popretá, sa veriteľ ani nemusel dozvedieť, keďže správca nemal povinnosť popretie pohľadávky veriteľovi oznámiť. Spravidla veritelia s malými pohľadávkami, ktorým sa neoplatilo nahliadať u správcu do spisu, respektíve veritelia v konaní nezastúpení advokátmi, prichádzali o svoje nároky sčasti alebo v celku aj napriek tomu, že ich riadne prihlásili a tieto pohľadávky riadne evidovali v účtovníctve. Súčasná právna úprava aj naďalej do značnej miery sťažuje uspokojenie pohľadávok v reštrukturalizácii, pretože v prípade popretia pohľadávky správcom, v záujme dosiahnutia uspokojenia, musia veritelia podať na súd tzv. incidenčnú žalobu, o ktorej súdy spravidla rozhodujú dlhšie, ako trvá samotná reštrukturalizácia.
Po skončení popierania pohľadávok sa obligatórne uskutočňuje schôdza veriteľov, na ktorej sú oprávnení zúčastniť sa všetci veritelia, ktorí si do reštrukturalizácie prihlásili svoje pohľadávky. Na tejto schôdzi fakticky prvýkrát môžu realizovať jedno zo svojich najvýznamnejších práv, t. j. rozhodnúť o tom, že na dlžníka bude vyhlásený konkurz a to v zásade bez akéhokoľvek objektívneho dôvodu. V prípade nevyužitia tejto možnosti schôdza veriteľov zvolí veriteľský výbor, ktorý by mal byť prioritne päťčlenný, pomerne často však býva iba trojčlenný a jeho členmi sú z hľadiska výšky pohľadávok najväčší veritelia, najčastejšie subjekty financujúce činnosť dlžníka. Je však potrebné uviesť, že voľba veriteľského výboru je vecou matematiky a aj malí veritelia môžu svojimi hlasmi pri rešpektovaní určených pravidiel presadiť za člena veriteľského výboru takpovediac kohokoľvek. Úlohou veriteľského výboru je zastupovať v ďalšom konaní záujmy všetkých veriteľov; pravdou však ostáva, že každý veriteľ primárne spravidla hľadí na svoje záujmy a až sekundárne na záujmy ostatných veriteľov.
Základným cieľom reštrukturalizácie je prijatie reštrukturalizačného plánu, na základe ktorého budú kolektívne uspokojované pohľadávky prihlásených veriteľov. Dlžník, na návrh ktorého sa reštrukturalizačné konanie začalo, má povinnosť pripraviť a veriteľskému výboru predkladať návrhy reštrukturalizačného plánu, ktorý by mal upraviť, v akom rozsahu a čase uspokojí pohľadávky jeho veriteľov. V tejto fáze reštrukturalizácie by malo fakticky dochádzať k negociácii medzi veriteľským výborom a dlžníkom (predkladateľom plánu), aby reštrukturalizačný plán bol na jednej strane čo najvýhodnejší pre veriteľov, ale súčasne, aby bol plán udržateľný a reálne splniteľný. Prax prináša situácie, keď dlžník takpovediac nadiktuje podmienky veriteľom s odôvodnením, že ak takto predložený plán veritelia nepodporia, v konkurze, ktorý by nevyhnutne nasledoval, dosiahnu podstatne nižšie uspokojenie, a preto mnohokrát veritelia podporia (v zásade) čokoľvek, čo im dlžník v pláne navrhne.
Po predbežnom schválení záverečného návrhu reštrukturalizačného plánu veriteľským výborom zvolá správca schvaľovaciu schôdzu, na ktorej všetci veritelia (nielen členovia veriteľského výboru) hlasujú o schválení alebo odmietnutí plánu. V prípade, ak by niektorí veritelia nehlasovali za prijatie plánu, dokonca ak by aj niektoré skupiny veriteľov hlasovali proti jeho prijatiu, za splnenia zákonných predpokladov je možné, aby sa dlžník na súde úspešne domohol nahradenia ich vôle (hlasov). Reštrukturalizačný plán schválený schvaľovacou schôdzou musí byť napokon potvrdený príslušným súdom. Hneď ako je plán potvrdený súdom, dlžník má povinnosť plniť pohľadávky len v takom rozsahu, ako je uvedené v pláne, pričom bežní veritelia z obchodného styku nezriedka získajú len 15 % až 30 % svojich pohľadávok, a aj tie sú im vyplácané v splátkach počas niekoľkých rokov. Reštrukturalizácia teda umožňuje dlžníkom predovšetkým legálne výrazne znížiť ich záväzky, čoho dôsledkom je možnosť lepšieho následného podnikania pre dlžníka.
Z vyššie uvedeného by sa mohlo zdať, že celý inštitút reštrukturalizácie na Slovensku je výhodný najmä pre dlžníka a je nastavený v neprospech veriteľov; pre vyrovnávanie ich postavenia však zákon o konkurze a reštrukturalizácii poskytuje aj veriteľom niekoľko prostriedkov na ochranu ich záujmov. Americká právna úprava je do istej miery podobná tej slovenskej.
Základným predpokladom reštrukturalizácie v Spojených štátoch amerických je podobne ako na Slovensku stav (aspoň hroziaceho) úpadku dlžníka a snaha o jeho ozdravenie reprezentovaná podaním návrhu na súdnu ochranu pred veriteľmi. Spoločným menovateľom je tiež veriteľský výbor, ktorý dohliada a rozhoduje o určitých otázkach v procese reštrukturalizácie a má taktiež práva pri kreovaní reštrukturalizačného plánu, ktorý je na konci reštrukturalizačného procesu posudzovaný súdom z hľadiska jeho súladu so zákonom.
Americká právna regulácia v prospech dlžníkov prináša benefit v podobe (takmer) nelimitovaného časového trvania reštrukturalizácie. Zatiaľ čo na Slovensku proces reštrukturalizácie prebieha v priemere 9 mesiacov a lehoty v zákone sú presne definované, v americkej federálnej úprave ich stanovenie absentuje a v mnohých prípadoch reštrukturalizácia trvá aj niekoľko rokov, a tak poskytuje dlžníkovi významný priestor, aby na úkor veriteľov a spravidla aj na úkor konkurencie požíval benefity reštrukturalizácie.
Ďalšou významnou výhodou pre dlžníka v Spojených štátoch amerických je jeho možnosť pre neho nevýhodné zmluvy so súhlasom súdu terminovať. Týka sa to napríklad kolektívnych zmlúv, ktoré by v bežnom podnikateľskom režime nebolo možné efektívne ukončiť. Reštrukturalizácia túto možnosť dáva a od roku 2002 do roku 2015 bola väčšina z amerických aerolínií v reštrukturalizácii preto, aby mohli ukončiť a neaplikovať kolektívne zmluvy.
Reštrukturalizačné právne normy Spojených štátov amerických možno považovať za podstatne výhodnejšie pre dlžníka ako právne normy slovenské. Slovenský právny poriadok poskytuje veriteľom možnosti aktívnej obrany prostriedkami výslovne uvedenými v zákone o konkurze a reštrukturalizácii, ale aj v iných právnych predpisoch, napríklad podľa Trestného zákona a právnych predpisov na úseku správneho práva, ktoré umožňujú sankcionovať dlžníka aj trestom odňatia slobody okrem iného za zvýhodňovanie, respektíve uprednostňovanie len niektorých veriteľov, či umožňujú orgánom verejnej moci vykonať kontrolu dodržiavania povinností dlžníkom. Zároveň v prípade porušenia povinností zo strany reštrukturalizačného správcu majú veritelia možnosť domáhať sa sankcií aj voči nemu. Právna paleta možností, ktorými veritelia na Slovensku disponujú, je značne široká a aplikovateľná v zásade v každej reštrukturalizácii.
No ani tento rozdiel, nech by sa mohol javiť akokoľvek zásadný, nie je tým, čo najviac odlišuje proces formálnej reštrukturalizácie na Slovensku a v USA. Rozdiel je možné vnímať predovšetkým v tom, že na Slovensku veritelia zriedkavo využijú, respektíve si uvedomujú moc, ktorú v reštrukturalizáciách majú. Slovenský právny poriadok v sebe nesie rímskoprávnu zásadu „vigilantibus iura“, čo vo voľnom preklade znamená „právo patrí bdelým“. Na Slovensku je povedomie o oprávneniach veriteľov v reštrukturalizácii (najmä medzi menšími veriteľmi) značne nízke a aj keď sú si veritelia týchto oprávnení vedomí, nie vždy ich riadne uplatňujú. Problém slovenských reštrukturalizácií z hľadiska uspokojenia pohľadávok veriteľov v komparácii s USA vidíme teda v tom, že slovenský veriteľ akoby často čakal, že právo sa za neho uplatní samo. V momente, keď začnú veritelia sami alebo prostredníctvom odborne spôsobilých zástupcov riadne uplatňovať práva v reštrukturalizáciách a budú za svoje záujmy bojovať, bude reštrukturalizácia skutočným win-win nástrojom na prekonanie dočasných ekonomických problémov podnikateľov a súčasne garanciou značne vyššieho uspokojenia pohľadávok veriteľov v reštrukturalizácii.