Vymáhanie pohľadávok: neuhradené faktúry je možné vymôcť, ak sa začne včas
Neuhradené faktúry sú v slovenskom podnikateľskom prostredí pomerne častým javom. Okrem chýbajúcich peňazí spôsobujú aj rôzne daňové nevýhody – podnikateľ totiž v určitých prípadochplatí dane aj z toho, čo mu nikto neuhradil.
Slovenskí podnikatelia akceptujú možnosť, že im časť faktúr odberatelia neuhradia, ako štandard. Neuhradené faktúry majú v určitých prípadoch dokonca aj daňové nevýhody – z neuhradených faktúr príp. ich sumy sa často platí daň z príjmov aj DPH. Dá sa s neuhradenými pohľadávkami niečo urobiť?
Nemyslím si, že ich je väčšina. Podnikanie je záležitosť za účelom dosiahnutia zisku (napokon ho tak definuje Obchodný zákonník), preto nevidím zmysel v tom, aby niekto vstupoval do podnikania s tým, že bude očakávať a hlavne akceptovať nevyplatenie vlastných faktúr. S daňovou povinnosťou však máte úplnú pravdu – odvedenie DPH je práve to, čo veľakrát podnikateľa položí na kolená.
S pohľadávkou sa dá určite niečo robiť, avšak netreba dlho čakať. Štatistické čísla vymožiteľnosti pohľadávok sú alarmujúce. Už po 6 mesiacoch po uplynutí splatnosti pohľadávky klesá jej vymožiteľnosť na 55 % a po jednom roku je to už iba 25%. Bežne sa nám stáva, že našu spoločnosť oslovia podnikatelia už s premlčanými pohľadávkami. Pohľadávku je potrebné riešiť najmä včas, neveriť na sľuby o vyplatení a hlavne sa nebáť straty obchodného partnera.
Bežný človek si pri pojme “vymáhanie pohľadávok” predstaví hrubokrkých chlapíkov, s ktorými sa neradno stretnúť. Aké metódy sa používajú pri vymáhaní pohľadávok?
Stretol som sa už s takýmto názorom viackrát, no slovenčina pod týmto slovným spojením hádže všetko do jedného vreca. Je potrebné rozlišovať, o aké vymáhanie pohľadávok ide. Trestný zákon totiž pamätá aj na trestné činy, akými sú nátlak,hrubý nátlak alebo vyhrážanie, preto je dôležité postupovať opatrne, aby sa to v konečnom dôsledku neobrátilo proti veriteľovi a paradoxne dlžník ostane nedotknuteľný – nevyplatenie pohľadávok totiž na druhej strane trestným činom nie je.
My využívame najmä naše odborné vedomosti. Sme právnici a väčšina z nás disponuje osvedčením správcu konkurznej podstaty, ktoré vydáva iba Ministerstvo spravodlivosti po úspešnom absolvovaní neľahkých odborných skúšok. Preferujeme osobné stretnutie s dlžníkom, kde mu jasne načrtneme, ako sa situácia môže vyvinúť v prípade, , ak sa nedohodneme. V niektorých prípadoch dokonca podávame návrhy na konkurz na samotných dlžníkov.
Skúsme sa na to pozrieť z pohľadu druhej strany, teda dlžníka. Aké riešenia je možné nájsť v prípadoch, keď firma niekomu dlží a reálne nie je v jej možnostiach dané záväzky uhradiť? Čo jej hrozí, ak má problémy a s veriteľmi nekomunikuje?
Myslím si, že korektné jednanie a postavenie sa k spomínanej situácii zodpovedne sú najdôležitejšie. Zatajovať sa a čakať na to, čo sa bude diať, riešením nie je. Často dochádza k tomu, že veriteľovi dôjde trpezlivosť a vymáha svoju pohľadávku súdnou cestou. Po priznaní pohľadávky súdom, však prichádzajú na rad exekútori, ktorí blokujú účty a speňažujú majetky, čím vlastne individuálne uspokojujú veriteľov, čo nie je najspravodlivejším riešením. Platí pravidlo: „Kto skôr príde, ten skôr berie“. V prípade konkurzu, je to však inak – tam ide o pomerné uspokojovanie veriteľov. Zo strany štátu hrozia samozrejme pokuty za neplnenie si daňových povinností a štatutár má plnú hlavu starostí vysvetľovaním situácie svojím veriteľom.
Vyhlásenie konkurzu však nie je právom, ale povinnosťou. Podľa § 11 ods. 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácii je dlžník, ktorý sa nachádza v úpadku, povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu – a to do 30 dní, od kedy sa dozvedel alebo sa pri zachovaní odbornej starostlivosti mohol dozvedieť o svojom úpadku.
Problém je v tom, že väčšina povinných osôb v zmysle zákona o konkurze a vyrovnaní túto povinnosť poruší. Ešte pred poslednou novelou bola v § 11 ods. 4 tohto zákona upravená zodpovednosť štatutárov za škodu, ktorá vznikla veriteľom v dôsledku nepodania návrhu včas. Od začiatku roka je však účinný nový § 74a, ktorý posilňuje postavenie správcu v tom, že môže vyzvať osoby, pri ktorých má za to, že porušili povinnosť včas podať návrh na vyhlásenie konkurzu, aby mu preukázali, či túto povinnosť riadne a včas splnili. Ak to vyzvaná osoba nepreukáže, správca podá návrh na súd, aby jej súd uložil pokutu až do výšky dvojnásobku základneho imania – a to štatutárovi ako fyzickej osobe. Až prax však ukáže, či sa týmto ustanovením podarí zvýšiť počet dlžníckych návrhov.
Ak sa už spoločnosť dostane do konkurzu, tak nastáva úloha správcu, aby vyriešil Vami spomínané problémy. Správca zisťuje výšku majetku, pričom je povinný vychádzať aj z hodnoty majetku, o ktorý bol majetok dlžníka ukrátený v dôsledku právnych úkonov, pri ktorých možno odôvodnene predpokladať ich odporovateľnosť. Pri odporovaní u spriaznených osôb dokonca zákon predlžuje lehoty na odporovanie.
Moja rada preto znie, že ani v tomto prípade sa neoplatí čakať, ale čestne podať návrh na vyhlásenie konkurzu. Dlžník tým, že podá návrh na konkurz, zachráni vlastne aj finančné prostriedky svojich veriteľov, ktorí by zbytočne investovali do svojich pohľadávok. Osobne konkurz považujem za najčistejšiu formu likvidácie obchodnej spoločnosti, ktorá je v úpadku. Štatutárny orgán môže kľudne spávať a neúspech v jeho podnikaní nemusí vôbec prenášať do svojho súkromného života.
Existujú totiž ešte iné formy riešenia „likvidácie spoločností“, ktoré sú v úpadku a to rôzne fúzie alebo prepisy obchodných podielov na nemajetných občanov. Netreba však zabúdať na to, že trestná zodpovednosť aj po takýchto krokoch zotrváva.
Je oficiálny bankrot katastrofou? Alebo je možné zbankrotovať slušne a so cťou?
K tomuto presne smerujem. Myslím si, že v podnikateľskom prostredí si pojem bankrot mnohí spájajú s podvodom.
Vo vyspelejšich krajinách sú podnikateľovi, ktorý zbankrotoval, čestne poskytnuté ďalšie šance k podnikaniu, pretože takýto podnikateľ sa dokáže vyhnúť negatívnym skúsenostiam, ktoré už v podnikaní nadobudol. Naopak tých, ktorí to čestne neurobili, čakajú tresty a rôzne previerky od príslušných orgánov. Táto myšlienka sa pomaly dostáva aj do Európskeho parlamentu. Možno, že aj my sa raz dočkáme politiky druhej šance a čoskoro aj u nás široká verejnosť bude vedieť rozlíšiť, kto zbankrotoval čestne a kto nie. Netreba však zabúdať na to, že bankrot spoločnosti je v ekonomickom svete prirodzeným javom.
Dostávame sa k téme rušenia spoločností. Ako to zhruba prebieha pri eseročkách?
V prvom kroku je potrebné zistiť, či sa spoločnosť nachádza v úpadku alebo nie. Dlžník je v úpadku (v zmysle § 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), ak je platobne neschopný alebo predlžený.Platobne neschopný je ten, kto nie je schopný plniť 30 dní po lehote splatnosti aspoň 2 peňažné záväzky viac ako jednému veriteľovi. Predlžený je ten, kto je povinný viesť účtovníctvo, má viac ako jedného veriteľa a hodnota jeho záväzkov presahuje hodnotu jeho majetku.
Ak spoločnosť v úpadku nie je, je tu možnosť likvidácie podľa Obchodného zákonníka. Častejším javom však je, že spoločnosť v úpadku je. Ak sa konateľ dozvie o svojom úpadku, je povinný podať návrh na vyhlásenie konkurzu. K samotnému návrhu na vyhlásenie konkurzu sa prikladá zoznam majetku, pohľadávok, spriaznených osôb ako aj zmluvný prehľad. V prípade eseročiek sa prikladá aj účtovná závierka.
Po podaní návrhu, súd vyhlási konkurz alebo ustanoví predbežného správcu, ktorého úlohou je zistiť, či majetok úpadcu postačuje aspoň na náklady konkurzu.
Pri eseročke ide minimálne o sumu 6 638,78 EUR. Ak súd zistí, že majetok nepostačuje, vydá uznesenie o zastavení konkurzu pre nedostatok majetku.
Ak spoločnosť naopak majetok v takejto hodnote má, súd vyhlási konkurz. Veritelia si prihlasujú svoje pohľadávky a po ich uznaní si na schôdzi veriteľov zvolia veritelský výbor, ktorého úlohou je zastupovať opravnené záujmy nezabezpečených veriteľov v konkurze. Správca počas celého priebehu konkurzu koná v mene úpadcu a na jeho účet. Rozdeľuje majetok do jednotlivých konkurzných podstát a následne ho speňažuje. Na základe rozvrhu správca uspokojuje prihlásené pohľadávky veriteľov úpadcu.
Tento proces je samozrejme omnoho komplikovanejší a počas konkurzu je často potrebné riešiť neskutočné množstvo procesov. Za úpadcu už však koná správca a štatutár je v zásade už len povinný poskytovať správcovi ním vyžadovanú súčinnosť.
Koľko času to zaberie a čo to stojí?
Hovorme teda o konkurze. Priemerná doba konkurzného konania je približne 18 mesiacov. Pri podávaní návrhu na konkurz pri právnických osobách je povinnosť zaplatiť na účet súdu preddavok pre predbežného správcu vo výške 1 659,70 EUR. Čo sa týka návrhu, ak si úpadca nepripravuje návrh na vyhlásenie konkurzu sám, tak zaplatí niekomu, kto ten návrh pripraví. Toto sú teda jeho celkové náklady na vyhlásenie konkurzu. A to aj v prípade, ak má jeho spoločnosť záväzky v oveľa vyššej výške.
Odkiaľ má majiteľ firmy, ktorá končí z dôvodu finančných problémov, zohnať financie na likvidáciu spoločnosti?
To je otázka pre viacerých podnikateľov. Možno aj preto je realita, aká je. Financie na vyhlásenie konkurzu môže pokojne získať z majetku spoločnosti. Vo svete obchodných spoločností je podľa môjho názoru pomerne velký neporiadok. V obchodnom registri „svietia“ firmy, ktoré sú už niekoľko rokov v úpadku. Štát zatiaľ nesankcionuje štatutárov, ktorý si nesplnili svoju zakonnú povinnosť a nepodali návrh na vyhlásenie konkurzu.
V konečnom dôsledku sa prehlbuje nedôvera spoločností navzájom a znižuje sa vymožiteľnosť práva. Najväčší problém vidím v celkovom fungovaní systému. Priemerný počet prideľovaných konkurzov pre jedného správcu je menej ako 2 konkurzy ročne, čo je málo. Myslím si, že by v tomto prípade mal zasiahnuť štát a dozerať na dodržiavanie zákona, čím by sa začal čistiť trh s už dávno skrachovanými spoločnosťami.
Môže si spoločník, resp. spoločníci zlikvidovať spoločnosť aj sami? Alebo je potrebná odborná starostlivosť – teda je efektívnejšie tento proces outsourcovať?
Ak hovorime o likvidácii v zmysle Obchodného zákonníka, tak áno. Myslím si však, že aj likvidátor by mal disponovať dobrými ekonomickými a právnymi znalosťami. Ak hovoríme o konkurze, tak to možné nie je. Ide to zákonom predpisaný procesný postup, ktorý sme spomenuli vyššie. Podľa môjho názoru je náklad na „outsourcing“ len maličkým zrnkom z celkových finančných operácií, ktoré v spoločnosti prebehli.
Dôležité je uvedomiť si aj fakt, že pri „neúspechu“ tohto procesu je spoločnosť vymazávaná z obchodného registra. Zastavenie konkurzu pre nedostatok majetku úpadcu sa nepovažuje za neúspech pre úpadcu.
Pre neho je to vlastne vždy stopercentným úspechom a splneným cieľom – spoločnosť je vymazaná z Obchodného registra zakonným spôsobom. Štatutárovi sa potom už nikto nemôže vyhrážať žiadnym spôsobom.
Pri „outsourcingu“ tohto procesu na odborne spôsobilé osoby si aspoň môžete byť istý, že všetko bude pripravené, ako má byť a s odbornou starostlivosťou.
Myslím si, že sa oplatí naposledy investovať peniaze zbaviť sa tak zbytočných starostí.