Zlá ekonomická situácia, nedostatok peňazí v podniku môžu viesť až ku konaniam za hranicu zákona, vstup na šikmú plochu. Podnikanie obsahuje riziká a podnikateľské riziko neúspechu nesie každý podnikateľ sám. V rámci riskovania môže ísť až na hranu zákona, môže využívať jeho nedostatky a slabosti, to všetko slobodná spoločnosť dovoľuje, ale nesmie hranicu zákona prekročiť, nech by lákadlá boli akékoľvek.
Prestup do nezákonného konania môže často lákať pre dosiahnutie zisku, úspechu a peňazí. Väčšina podnikateľov je čestná a chce byť čestná aj v podnikaní, podrazy nemá rád nikto. Patrí však k obozretnosti podnikania aj počítať s nekalými praktikami, používajúcimi sa v takzvanom akože podnikaní, resp. už môžeme povedať páchaní trestnej činnosti v súvislosti s podnikaním. Problematika trestných činov, súvisiacich s bankrotom, je v našom právnom poriadku pomerne nová a nové skutkové podstaty trestných činov obsahuje Trestný zákon ako špecifické trestné činy.
V zásade Trestný zákon vymedzuje trestné činy proti majetku obsiahnuté v štvrtej hlave Trestného zákona. Sú štyri a za najzávažnejší z nich možno ísť do väzenia až na desať rokov.
Poškodzovanie veriteľa, § 239 Trestného zákona
Objektom tohto trestného činu je právo veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky voči páchateľovi. Veriteľ je osoba, ktorá má voči páchateľovi, resp. voči inej osobe, právo na plnenie na základe existujúceho záväzkového právneho vzťahu. Môže ísť o dve formy konania, a to poškodzovanie vlastného veriteľa alebo poškodzovanie cudzieho veriteľa. Dlžník zmarí uspokojenie svojho veriteľa tým, že zmenší svoj majetok a to tak, že zničí, poškodí, urobí neupotrebiteľnou, zatají, predá, vymení alebo inak odstráni čo aj len časť svojho majetku.
Ďalej zaťaží vec, ktorá je predmetom záväzku, alebo ju prenajme, predstiera alebo uzná neexistujúce právo alebo záväzok, alebo postúpi svoju pohľadávku, alebo prevezme dlh iného, i keď na to nebol povinný ani oprávnený, predstiera zmenšenie svojho majetku alebo jeho zánik. Tým dlžník zmarí veriteľovo uspokojenie tak, že nemôže ani čiastočne dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky.
Na trestnú zodpovednosť však nebude stačiť, ak je dlžníkom oddialené, prípadne sťažené uspokojenie veriteľa, pokiaľ veriteľ má možnosť uspokojiť svoju pohľadávku z iného majetku dlžníka. Zničenie časti majetku znamená zlikvidovanie jeho vlastnej hmotnej podstaty (napr. zbúranie, spálenie). Poškodením sa rozumie zníženie hodnoty veci natrvalo alebo dočasne v takej miere, že poškodená časť majetku nie je naďalej schopná plniť niektoré svoje funkcie.
Dlžník zatají časť svojho majetku, keď predstiera voči iným osobám aj voči veriteľovi, že určitú časť svojho majetku vôbec nemá. Predaj spočíva v tom, že páchateľ prevedie časť svojho majetku na inú osobu. Výmenou sa rozumie vymenenie veci za vec. Neupotrebiteľnou sa stane časť majetku v dôsledku podstatného zníženia kvality príslušnej časti majetku tak, že nemôže plniť svoje pôvodné určenie.
Odstránenie znamená ukrytie časti majetku, pričom páchateľ si naďalej zachováva možnosť s takouto vecou nakladať. Predstieranie neexistujúceho práva alebo záväzku je situácia napríklad, keď páchateľ vyhotoví písomný doklad o existencii neexistujúceho práva alebo záväzku k časti svojho majetku, a pod. Uznaním neexistujúceho práva alebo záväzku je priznanie alebo potvrdenie fingovaných práv alebo záväzkov voči svojmu majetku.
Veriteľ môže postúpiť pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka. Páchateľ predstiera zmenšenie alebo zánik svojho majetku vtedy, ak v rozpore so skutočnosťou predstiera úbytok svojich majetkových hodnôt, alebo že žiadny majetok už nemá. Páchateľom tohto trestného činu môže byť iba dlžník, ktorý zo subjektívnej stránky spáchal trestný čin úmyselne. Trestný čin poškodzovania veriteľa je prečinom a trestná sadzba sa pohybuje v rozmedzí 3 až 8 rokov odňatia slobody.
Zvýhodňovanie veriteľa, §240 Trestného zákona
Ide o tzv. úpadkový delikt, ktorého obsahom je právo veriteľa na uspokojenie svojej pohľadávky podľa zásad konkurzného a reštrukturalizačného konania. Ide o konanie, ktorým páchateľ zmarí, čo aj len čiastočne, uspokojenie svojho veriteľa tým, že zvýhodní iného svojho veriteľa na úkor ostatných. Uspokojením veriteľa je poskytnutie takého plnenia v jeho prospech, ktoré je obsahom záväzkového vzťahu medzi ním a dlžníkom.
Zvýhodnenie veriteľa spočíva v tom, že dlžník, ktorý je platobne neschopný alebo predlžený, plní jednému veriteľovi spôsobom nezodpovedajúcim zásade pomerného uspokojenia na úkor ostatných veriteľov. Predpokladá sa mnohosť veriteľov, to znamená najmenej dvoch, bez ohľadu či ide o osoby fyzické, právnické alebo štát. Nevyžaduje sa, aby už bolo začaté konkurzné alebo reštrukturalizačné konanie, naopak trestné budú prípady marenia uspokojenia splatných pohľadávok veriteľov najmä v čase bezprostredne predchádzajúcom začatiu takéhoto konania, a to preto, lebo v tomto čase hrozia zo strany dlžníka najväčšie úniky. Aj v tomto prípade ide o prečin a treba v konaní dlžníka dokázať úmysel. Trestná sadzba sa stanovuje na 3 až 8 rokov odňatia slobody.
Machinácie v súvislosti s konkurzným a vyrovnávacím konaním, § 241 Trestného zákona
Zmyslom konkurzného a reštrukturalizačného konania je usporiadanie majetkových pomerov dlžníka-úpadcu a cieľom je dosiahnuť pomerné uspokojenie veriteľov z dlžníkovho majetku. Podstatou tohto trestného činu je pasívne úplatkárstvo a aktívne úplatkárstvo.
Pasívnym úplatkarstvom sa rozumie majetkový alebo iný prospech, ktorý má v tejto súvislosti povahu úplatku v súvislosti s hlasovaním. Ak iná osoba (akákoľvek) poskytla alebo sľúbila majetkový alebo iný prospech páchateľovi, aby ten ako veriteľ vykonal niektorý úkon v súvislosti s hlasovaním pri vyrovnávacom pojednávaní alebo pri hlasovaní o schválení reštrukturalizačného plánu. Páchateľom môže byť konkurzný veriteľ alebo veriteľ v reštrukturalizačnom konaní.
Ak by sa vec týkala právnickej osoby, páchateľom môže byť jej štatutárny orgán alebo osoba oprávnená za ňu konať. Ide o prečin. Aktívnym úplatkárstvom sa rozumie konanie, ktoré je obmedzené voči veriteľovi v súvislosti s hlasovaním o nútenom vyrovnaní v rámci konkurzného konania. Toto konanie je zamerané na dosiahnutie súhlasu veriteľa s vyrovnaním, za čo mu páchateľ poskytuje, ponúka alebo sľubuje úplatok. Páchateľom môže byť ktokoľvek okrem konkurzného veriteľa, ktorému bol úplatok poskytnutý, ponúknutý alebo sľúbený. Tento trestný čin je zločinom s trestnou sadzbou odňatia slobody na 3 až 8 rokov.
Marenie konkurzného a vyrovnacieho konania, §242 a § 243 Trestného zákona
Ide o poškodzovanie práva veriteľa na zákonné uspokojenie svojej pohľadávky voči páchateľovi. Tento trestný čin zahŕňa marenie konkurzného konania, vyrovnacieho konania, konania o reštrukturalizácii alebo konania o oddlžení vymedzenými spôsobmi upravenými v Trestnom zákone. Ide o marenie konania tým, že páchateľ nesplní povinnosť uloženú mu zákonom, ktorý upravuje také konanie, alebo uvedie nepravdivé údaje o zozname aktív a pasív.
Páchateľom môže byť iba dlžník, úpadca alebo člen štatutárneho orgánu dlžníka alebo úpadcu. taktiež musí ísť o úmyselný trestný čin, pričom úmysel páchateľa je mariť konkurzné konanie. Okrem tohto trestného činu sa marenie konkurzného konania vzťahuje aj na konkurznú podstatu, čo je ďalším trestným činom. V tomto prípade páchateľom môže byť ktokoľvek, a to v prípadoch, ak zatají vec patriacu do konkurznej podstaty, znemožní, aby sa vec patriaca do konkurznej podstaty zapísala a odhadla, nevydá vec patriacu do konkurznej podstaty, alebo zadrží, sfalšuje alebo zničí zaznamenané informácie o majetku alebo finančných aktivitách dlžníka. V tomto prípade je trestná sadzba odňatia slobody 4 až 10 rokov.
Tieto štyri popísané trestné činy sú často aj v súbehu s inou trestnou činnosťou, ktoré sú obsahom piatej hlavy Trestného zákona, trestné činy hospodárske, pričom poukazujem najmä na tretí diel § 259, § 260, a to Skresľovanie údajov hospodárskej a obchodnej evidencie, kde trestná sadzba je 5 až 12 rokov odňatia slobody.
Tento trestný čin súvisí často so snahou upadajúceho podnikateľa skresľovať ba zničiť účtovníctvo, aby sa nezistili prípadné účtovné nezrovnalosti či daňové delikty. Tieto sú zase obsiahnuté v Trestnom zákone, v § 276 Skrátenie dane a poistného, § 277 Neodvedenie dane a poistného a § 278 Nezaplatenie dane, kde trestná sadzba môže byť 3 až 8 rokov odňatia slobody. Principiálne chcem len upozorniť budúcich účastníkov bankrotu, že neznalosť zákona neospravedlňuje a ak Vám hrozí bankrot, treba sa podrobne oboznámiť aj s Trestným zákonom, aby Vás neuvážený krok nepriviedol pred trestný senát.
Uvedené trestné činy však v popise svojich podstát nevystihujú úplne a vyčerpávajúco trestnú činnosť, vyskytujúcu sa v podnikateľskom prostredí. Narážame tu na praktický problém, a to presnú špecifikáciu skutku, keďže sa Trestnému zákonu v aktuálnom znení nedarí zachytiť presným vymedzením skutku všetky formy trestnej činnosti súvisiace s podnikaním a špecificky s bankrotom. Zložité môže byť aj prelínanie jednotlivých skutkových podstát, napr. skutok podvodu, ktorý v § 221 Trestného zákona má túto skutkovú podstatu.
Kto na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatí tým, že uvedie niekoho do omylu alebo využije niečí omyl, a spôsobí tak na cudzom majetku škodu, potrestá sa odňatím slobody maximálne na pätnásť rokov. Podvod však možno chápať aj v širšom zmysle, lebo aj pri ostatných skutkových podstatách, napr. zvýhodňovanie veriteľa, ide vlastne o podvodné konanie. Tu musím uviesť, že prílišná snaha kriminalizovať podnikateľskú sféru a postihovať za každú cenu podnikateľov, môže viesť k závažným deformáciám a škodám v spoločnosti. Podstatné pre Vás je, že Trestné právo býva krajnou možnosťou riešenia v zmysle zásady „ultima ratio“, ktorá vychádza z úvahy, že právna úprava ako regulácia podnikania má byť záležitosťou predovšetkým súkromného práva. Podnikanie sa poníma ako legálna súkromná zárobková činnosť, založená na slobodnom rozhodovaní zúčastnených subjektov.
Ultima ratio
V tejto súvislosti poukazujem na skutočnosť, že trestnoprávnu kvalifikáciu určitého konania so súkromnoprávnym základom ako trestného činu musíme považovať za „ultima ratio“, za posledný možný právny prostriedok, ktorý má z hľadiska ochrany základných hodnôt celospoločenský význam. Trestné právo zásadne nemôže slúžiť ako prostriedok, nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde záleží predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivých osôb, aby strážili svoje práva, ktorým má súdna moc poskytovať ochranu.
Je neprijateľné, aby túto ochranu aktívne prebrali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana najmä celospoločenských hodnôt a nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivých osôb, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére. V právnom štáte je neprípustné, aby prostriedky trestnej represie slúžili na uspokojovanie subjektívnych práv súkromnoprávnej povahy, pokiaľ pri tom nie sú splnené všetky predpoklady vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, resp. ak nie sú tieto predpoklady úplne a bez akýchkoľvek pochybností zistené.
V zásade sa stretajú v tomto ponímaní dva extrémy a protiklady, a to posúdenie, kedy je vzťah ešte stále len obchodno-občianskoprávny, kde obohatenie jedného na úkor druhého je výsledkom podnikania. „Lacno kúpi a draho predá.“ Ak sa však takéto konanie posudzuje ako trestné, lebo ten, čo lacno predal, a ten, čo draho kúpil, sa cítia poškodení obchodníkom, ktorý sa „neprimerane“ obohatil, bolo by takéto konanie posudzované ako trestný čin v rozpore s chápaním podnikania ako zárobkovej činnosti. Z tohto pohľadu je regulácia cien štátom a zvyšovanie ceny, postihované dokonca ako trestný čin, v rozpore so zásadou slobodného podnikania.
Odôvodniť sa to dá len snahou o ochranu spotrebiteľa. Podľa môjho názoru však spotrebiteľ má možnosť sa sám rozhodnúť, či tovar alebo službu, ktorá zdražela, sám kúpi alebo nie. Výnimkou môžu byť azda len ceny za tovary a služby monopolov, kedy občan nemá na výber a musí kupovať len od jediného monopolného dodávateľa, napr. elektrinu, telekomunikácie a pod. Trestné právo by tu nemalo zasahovať do slobody podnikania. Skutočnosť, že podnikateľ na úkor druhého podnikateľa dosiahol zisk na základe zmluvného obchodného vzťahu, neznamená spáchanie trestného činu. Ako sa hovorí, dobrý obchod sa uzavrel vtedy, keď sú spokojní obidvaja.
Akurát jeden z tých dvoch to zaplatí - ten menej šikovný. Rovnako dosiahnutie straty v podnikaní nemožno automaticky posudzovať ako spáchanie trestného činu. Podnikanie môže byť mimoriadne rizikové a práve podnikateľ sám znáša aj neúspech z podnikania. Ak sa naplní riziko podnikateľa, znamená to, že on a jeho firma príde o peniaze, konkrétne peniaze. Podľa charakteru negatívnych javov v podnikaní nemožno každú podnikateľovu aktivitu, ktorá sa vymyká z etiky čestného podnikania, posudzovať hneď ako trestný čin. Konania podnikateľa, ktoré síce nevylučujú znaky trestného činu, popísané v Trestnom zákone, ale nie sú v rozpore s právnymi normami, možno posúdiť ako neetické, nemorálne, ale nie ako trestné.
Z knihy : Chcete prežiť? " Vladimír STRÝČEK a kolektív "
Zverejnené na : blog.sme.sk , blogy.hnonline.sk